HUSKY DOBRODRUŽSTVO: Expedícia Broad Peak 2023 - ČASŤ 3

Niekoľkokrát hore a dole

Ako škrečok v bubienku neustále monotónne leziete hore, vynášate expedičné stany, jedlo, funkčné oblečenie, seba... a keď už niekam vyleziete, tak aj tak hneď utekáte pred nepriaznivým počasím dole. A stále dookola.

Musíte sa obrniť trpezlivosťou a osvojiť si niekoľko vzorcov správania sa. Tie všetky vychádzajú z overenej filmotéky v základnom tábore.

Najlepšie je:

Z tejto podprahovej motivačnej taktiky nám vybočovala len Sarah, ktorá bola ochotná dívať sa vždy len k prvej mŕtvole, čo je, to si priznajme, v týchto filmoch dosť problém.

Na Broad Peaku sa štandardne stavajú postupne tri výškové tábory: C1 (5700 m), C2 (6200 m) a C3 (7000 m). Veľkým úskalím kopca je to, že má od začiatku pomerne veľký sklon hore a prakticky sa nikde príliš neposadíte.

A keď dorazíte na miesta táborov, tak vhodného miesta príliš veľa nenájdete. Okrem toho sú tábory dost vystavené poryvom vetra a snehovým búrkam, takže vám nezostáva nič iné, len stany neustále skladať a zase stavať.

Naše overené Husky stany našťastie držia ako helvétska viera. Na mnohých úsekoch nachádzame fixné laná, to najmä medzi nižšími tábormi. Cestou hore vám ukazujú cestu, cestou dole vám pomáhajú nezabiť sa. A keď nasneží, tak zmiznú.

Nakoniec nám nezostávalo nič iné, ako sa o vrchol pokúšať vo veľmi krátkom okne pri tretej otočke, ktorá vplyvom počasia nasledovala prakticky hneď po návrate do BC z tej druhej. A to bolo nad sily niekotoých z nás. Najhoršie vyzeral Lukáš, ktorý na nejaký ďalší návrat na kopec okamžite razignoval. Veľmi podobne hora vycucala aj Tomáša. Petr by hore aj šiel, ale jeho telo k tomu povedalo svoje a bolo to. Dušan expedíciu opustil dokonca už po prvej aklimatizačnej otočke.

Vtedy na Broad Peaku

K útoku na vrchol nás veľa nezostalo, ale Poláčkových "päť" bolo stále dosť. Pomerne svižne počas dvoch dní dosahujeme tábor 3 (7000 m) a vidina jednodenného okna pekného počasia nám otvára cestu k vrcholu.

Ako veľmi je Broad Peak podceäovaná osemtisícovka, bolo zrejme už po niekoľkých hodinách výstupu k vrcholu. Ja, Martin a Honzo vyrážame o pol druhej v noci. Na svahu pred nami svieti pár čeloviek. Skupinka Poliakov a zmes ďalších národností je už na ceste. Medzi nimi aj Sarah.

Čoskoro skupinu dobiehame a striedame sa vo vyšľapávaní cestičky v hlbokom snehu. Už po pár hodinách vidíme, že Honzo dnes svoj boj na kopci nevyhrá. Začína zaostávať a po niekoľkých hodinách už vie svoje a vracia sa dos tanu. Tam sa stretne s Pavlínou, ktorá k vrcholu kvôli zlej aklimatizácii ani nevyrazila.

Po šiestich hodinách sme s Martinom v sedle medzi centrálnym a hlavným vrcholom. Výška 7800 m, prvýkrát vidíme slnko, to je vždy dôležitý zlom. Teraz už nezmrzneme, naopak sa budeme zvyšok dňa pekne smažiť.

Lúčime sa s Poliakmi. Tí na vrchol nejdú, majú tu iné plány. Chystajú sa pochovať telo svojho kolegu Tomasza Kowalského, ktorý tu pred desiatimi rokmi zahynul pri zostupe z prvého úspešného zimného výstupu na Broad Peak. Všimneme si jeho vyčnievajúce topáky z hromady ľadu, okolo ktorých prechádzame za sedlom neďaleko výstupovej cesty.

Martin má dnes najviac síl. Kráča na čele našej štvorčlennej skupinky. Tú okrem nás dvoch tvorí Pakistanec Sajíd, syn legendárneho pakistanského horolezca Ali Sadpary, a ten si na motúziku ťahá kyslíkom ovenčenú ruskú klientku.

Nakoniec po všetkých štrapáciách prichádzame okolo jednej hodiny popoludní do vysneného cieľa. Tempu Martina už dlhšiu dobu nikto nestačí, ale napriek tomu na mňa čaká pár metrov pod vrcholom, aby sme tých pár posledných krokov urobili spolu. Stojíme spolu na vrchole tretej spoločnej osemtisícovky! Je krásne, takmer bezvetrie. Spontánne pózujem vyzlečený do polovice tela a radujem sa z krásneho dňa. Fotíme sa, oddychujeme a hovoríme si, čo by na náš výstup asi povedal John Rambo. Asi by uznanlivo pokýval hlavou a zaliezol by späť do džungle dokosť zvyšok nepriateľov.

Stan a cesta k nemu naspäť je ďaleko, síl už veľa nezostalo a každý krok príšerne bolí. Okolo siedmej večer dorazím dos tanu. Martin už spí. Vedľa leží Sarah. Vyliezla nad ránom takmer sama do sedla, bojovala ešte kúsok vyššie, atakovala výšku 8000 m, ale exponovanosť nekonečného hrebeňa až na vrchol bola aj nad jej sily. Vlajka s hviezdami a pruhmi na vrchole teda ešte nevlaje. Teraz tu leží, na smrť unavená, ale živá. Schrödingerova Sarah.

Našťastie už mám hotovo

Dostávame na krk kvetinové vence, na stôl fľašu koly. Radostné chvíle nám trochu kazí prítomnost zájazdu Nórky Kristiny Harily, ktorý nám medzitým začal okupovať náš diskrétny základný tábor.

O tom, čo tam tá pani so svojou armádou hľadala, sa mi veľmi nechce písať, ale nie je to nič, čomu by som aspoň trošku venoval svoj obdiv.

Oveľa viac rešpektu si zaslúži Honzo Červenka, ktorý sa po neúspešnom pokuse odhodlane pokúša o ďalší o pár dní neskôr. Lezieme bez kyslíka a bez pomoci nosičov. To sa bohužiaľ veľmi nevidí a Honzu to asi vyčerpalo až tak, že ani ďalší pokus pre neho nebol úspešný. Okrem toho bol na kopci na všetko už sám.

K2 – Kóta Karakoram č. 2 na horizontálnej mape, druhá najvyššia hora sveta. Na svete TÁ druhá, ale tu, tu je tou prvou! Nádhernú siluetu vidíme celú dobu nášho lezenia na Broad Peak. Veď vrcholy oboch kopcov sú od seba iba 8 km.

S Martinom sme po úspechu na Broad Peaku stočili svoju pozornosť sem. Sme plne aklimatizovaní, počasie nevyzerá nijako hrôzostrašne, peniaze na pečiatku máme pripravené, sme zdraví a sily nám ešte nejaké zostali. Proste žiadny dôvod sa tam nevydať.

Cestu nám nakoniec prekazí iná skutočnosť. Na to, aby sme išli inou výstupovou cestou, než klasickou cez Ambruzziho ostroh, sa nedá z hľadiska bezpečnosti a nášho vybavenia ani len pomyslieť.

A bohužiaľ sa práve tento Ambruzziho chodník stal synonymom komercie a poníženia kedysi obávanej K2. Stovky a stovky turistov so svojimi nepálskymi opatrovateľmi cestu úplne obsadili. Tu by umrela akákoľvek horolezecká dôstojnosť. Balíme a utekáme, všade dobre, doma najlepšie. Tak možno inokedy. Ale určite inou cestou.

Poslednú veselú príhodu trošičku zabíjajúcou naše sebavedomie nám prichystala agentúra na záver. Spoločná večera pre horolezcov a cestovateľov, o ktorých sa agnetúra tento rok v Pakistane starala. Okolo slávnostného stola v Islamabade sedí asi dvadsať ľudí, naproti mne si sadá pani v rokoch, Švajčiarka. Stoličku jej prisúva akýsi Nepálec. Po chvíli mi to nedá a začínam konverzáciu (voľne preložené, trošku parafrázované):

Ja: Babička, a vy ste boli kde?

Pani: Ále, na Nanga Parbate, synku.

Ja: Martin, tá babka bola na Nange?!

Martin: Ale nie, možno niekde na treku okolo, veď sa na äu pozri.

Ja: A babička, ako sa vám kopec páčil, odkiaľ ste boli Nangu pozorovať? Z Diamíru alebo z Rupálu?

Pani: Lezli sme z Diamíru, synku, tak.

Ja: Martin, ona fakt liezla na Nangu…

Martin: Kecá. Bola na treku.

(Nepálčan - jej osobný šerpa - pomáha pani nájsť v taške okuliare a nabrať ryžu na tanier…)  

Ja: Takže vy ste akože liezla hore? ako fakt na vrchol Nangy??

Pani: No musela som, bola to posledná osemitisícovka, čo mi ešte chýbala do koruny Himalájí. Pred 11 rokmi som začala a našťastie už mám hotovo. Ale bolo to s kyslíkom, takže nič extra. 

Ja: Aha.

Našťastie prichádza búrka a večera končí. Mlčky odchádzame na hotel. Bolo to s kyslíkom... Navyše má na dôchodku čas na tréning, môže aj dvojfázovo, to sa to potom lezie...

Na našom blogu sa tiež dozvieš:

Chcem si prečítať článok

HUSKY dobrodruhovia: Expedícia Broad Peak 2023

Keď už sa stane človek raz horolezcom, je horolezcom navždy. A v živote horolezca by nebolo poriadne leto bez poriadnej výzvy.

Chcem si prečítať článok

HUSKY DOBRODRUŽSTVO: Expedícia Broad Peak 2023 - ČASŤ 2

Skardu je havné mesto regiónu Gilgit-Baltistán a určite má svoje čaro. Na bávanie asi hrôze, ale na tú chvíľu je to OK. Jeho

Chcem si prečítať článok

HUSKY DOBRODRUŽSTVO: Expedícia Broad Peak 2023 - ČASŤ 1

Júl roku 2021. Svet je pod dekou pandémie covidu a naša expedícia Gasherbrum 2 sa pomaly chýli ku koncu. Vraciame sa do

Viac fotografií: