Expedícia Z101: Severom Sudánu k tajuplným pyramídam
Viete, že v Sudáne je niekoľkonásobne viac pyramíd než v Egypte? Asi 200. a že tieto pyramídy vlastne nikto veľmi nepozná? Turisti
Cesta na vrchol Afriky začala už v Česku prípravami, pri ktorých som podliehal presvedčeniu, že bez dokonalej fyzickej kondície nemôžem africký majestát dobyť, takže som štvrť roka chodil s dusíkom na tvári štyri kilometre do kopca a ďalšie štyri z kopca.
Okoloidúcich v Plzni som strašil, pretože si mysleli, že som sa buď zbláznil, alebo sa šíri nová vlna covidu, ktorej sa dá čeliť iba plastovou ochranou.
Pľúca ma boleli, keď som v 30 °C šliapal po plzenských uliciach a veril, že moja príprava je na zdolanie najvyššieho vrcholu Afriky optimálna. Presvedčenie, že lepšie je trpieť teraz, ako v nadmorskej výške 5000 m.n.m, ma dohnalo k tomu, že som na konci prípravy priusený už nechodil, ale behal!
Samotný výstup na vrchol je na prvom mieste administratíva, pretože potrebujete zohnať akreditovanú cestovku, ktorá výstup sprostredkuje. Vláda Tanzánie pochopiteľne chce na jednej z najväčších afrických atrakcií zarábať, ako sa dá, takže aj pri minimalizovaní všetkých zostávajúcich nákladov sa pohybujeme okolo 2 000 USD na osobu, a to stále nepočítame povinný bakšiš pre nosičov, ktorí z oficiálnej čiastky nemajú vôbec nič a spoliehajú sa na to, kto im čo dá. To len na dokreslenie kontextu, aby si Európan nemyslel, že Afrika je lacná a že z povinných poplatkov má radový zamestnanec nejaký profit.
Sme v krajine, ktorá sa o svojich ľudí nedokáže postarať, takže každý, kto chce vyliezť na kopec, musí platiť za nosiča, kuchára a sprievodcu. Dohromady navyše cca 250 USD na osobu. Na druhú stranu ak viete aspoň trochu po anglicky, nepotrebujete nikoho, kto by vám výstup sprostredkoval a celkom dobre sa obídete bez českého či miestneho prostredníka, ktorý zarába na vašej nevedomosti a bojazlivosti. Tým trochu ušetríte. Aspoň niekde.
K tomu ešte potrebujete špeciálne poistenie na extrémne športové aktivity, ktoré z českých poisťovní online nerobí prakticky nikto, takže sa stávam na diaľku oficiálnym horolezcom s ročným členstvom a kartičkou, ktorá v úradníčke vybavujúcej trek (a ktorá na ňom osobne nikdy nebola) vyvoláva pocit, že som profesionál. Ale ja horal nie som, chodiť do kopcov ma nebaví a vidina toho, že týždeň šliapem niekde v teréne ma skôr napĺňa zúfalstvom.
Hanzelka a Zikmund sa na vrchol Kilimandžára dostali presne pred 76 rokmi a ja vnímam ako svoju povinnosť tento výstup zopakovať, nech to stojí, čo to stojí. A to doslova. Na vrchol vedie niekoľko trás a ja volím rovnakú ako moji predchodcovia.
Pôvodne som chcel ísť sám, ale chvíľu pred začiatkom výstupu som zistil, že aj tam by som si musel platiť nosiča, kuchára a sprievodcu a náklady by sa nerozdelili medzi viacerých, ale všetko by išlo z môjho vrecka.
V skupinke som teda ja, štyria Chorváti, dvaja Američania, Rus a Kanaďanka, ktorí sa na cestu poctivo pripravovali, asi tak, že sa počas výstupu ukázalo, že pripravení nie sú. K tomu 15 (!) ľudí ako sprievodcov a ja si pripadám ako na kolotočoch, Masová turistika vyzerá presne takto.
Outdoorové vybavenie, posledné váženie. Každý máme limit 15 kilo plus vlastný expedičný batoh a ten môj ukazuje 15,5 kilo. Viem presne, čo je to pol kila navyše alebo presnejšie pol litra navyše, ale nehodlám ustúpiť. Čaká nás šesť dní výstupu a zostupu s rôzne dlhými prestávkami v chatkách, ktoré poskytujú zázemie amatérskym horalom túžiacim splniť si svoj sen.
Kuchár ráno a večer nosí horúci čaj alebo kávu, presnejšie instantnú kávu, o kvalite ktorej sa dá pochybovať. V kombinácii s tanzanskou stravou sa nespí práve najľahšie, zata sa veľmi ľahko a rýchlo vstáva, pretože kyslá káva robí svoje a našťastie sa môj páperový spací vak dobre rozopína, pretože doslova bežím.
Moja fyzická konštitúcia a príprava spôsobujú, že majú moje pľúca saturáciu okolo 97 % pri tepovej frekvencii 65-70 tepov za minútu a moja výstupová rýchlosť by mala byť okolp 5-6 km/hod. Ostatní sú ale napriek ročným prípravám schopní udržovať rýchlosť zhruba polovičnú, takže doslova trpím a čo zhruba tri minúty sa dívam na hodinky. Dúfam, že postupujúca nadmorská výška mi uberie silu a ja zapadnem do kolektívu. To sa nestane až na vrchol.
Jedna dáma sa snaží byť všade prvá, takže má aj v pokoji tepovú frekvenciu okolo 100 a s tým, ako stúpame vyššie a vyššie, dáma viac a viac vracia. Vďaka tomu zvyšok prichádza o akékoľvek pauzy, pretože všetci dávajú pozor na túto dámu, ktorá vyžaduje pozornosť väčšiny nosičov.
Keď dosiahneme vrchol Kibo vo výške 4 700 metrov, moje telo mi dáva jasný signál - nebudeš spať - bojím sa! Je tu o 35 % menej kyslíka ako tam, kde ľudia bežne žijú, čo mozog zistí a vydáva telu jasné pokyny.
Po skúsenosti z výstupu na Mount Kenyu som už vedel, že presne toto nastane a nemá zmysel sa tomu brániť. No nebudem spať a vlastne počas cesty Afrikou to už je akísi norma a výraz "vyspíš sa až v hrobe" získava na expedícii nečakane reálny základ.
Čaká nás posledných 7 hodín a presne o 7:05 miestneho času dorazíme na vrchol! Na tri dni presne po 76 rokoch dvíham vlajku Českej republiky, Klubu Hanzelky a Zikmunda a... hrabem sa v batohu a vyťahujem polkilovú nadváhu, ktorá spôsobovala šerpom vrásky.
Čaká ma plechovka Plzne! Nemyslím si, že by som bol prehnane melancholický alebo citlivý, ale tu na vrchole som pocítil hrdosť a radosť z toho všetkého. Jediné, čo som necítil, bol pocit, že som dobyl vrchol Afriky. yslím si, že je to známky toho, ako vnímam osobné ciele.
Z povolených 20 minút na vrchole je hodina, k tomu pivo a niekoľko hodín bez vody a jedla, takže cestou dole cítim trochu nevoľnosť, ktorú zaženiem čokoládou.
Musím sa priznať, že sa teším do tábora, kde si dám sprchu, pretože šesť dní bez vody je aj na mňa dosť.
Myslím na teplú vodu celú cestu dole do základného tábora, kde čaká autobus, ktorým sa odvezieme späť do hotela.
Čo čert nechcel, postavil sa mi do cesty bar. A tam vidím chlapcov Chorvátov, takže si hovoríme, že si dáme jednu whisky a ideme spať.
Keď nám barman oznámil, že dolieva tretiu fľašu a ďalšiu už nemá a pivo sa vypilo pred hodinou, šiel som sa konečne osprchovať. Na raňajkách sa zišlo pár horolezcov zničených výškovou chorobou a niekoľko Slovanou s opicou, ktorých hrial pocit zo zdolania kopca, názov ktorého neboli ani schopní vysloviť.
Na našom blogu sa tiež dozvieš:
Viete, že v Sudáne je niekoľkonásobne viac pyramíd než v Egypte? Asi 200. a že tieto pyramídy vlastne nikto veľmi nepozná? Turisti Expedíciou Z101 nadväzuje Tomáš Vaňourek na úspešný projekt Zikmund100 z roku 2018, ktorý sa vydal po stopách ázijskej cesty Druhá najvyššia hora Afriky leží bez jedného metra vo výške 5 200 m n. m. a vydať sa na jej vrchol znamená pricestovať na rovník,
Expedícia Z101: Severom Sudánu k tajuplným pyramídam
Predstavujeme HUSKY dobrodruhov: Expedícia Z101
Expedícia Z101: Rovník pod snehom alebo výstup na Mt. Kenyu
Viac fotografií: